03 Pôvod človeka

Autor: František Boldiš | 24.4.2012 o 15:25 | (upravené 24.4.2012 o 18:42) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  35x

Jedným z hnacích motorov ľudského pokroku je zvedavosť. A tak si člo­vek už od dávna kladie otázky a hľadá odpovede. K správnym odpovediam takmer vždy predchádzajú úvahy vyúsťujúce do hypotéz. Tie samozrejme odzrkadľujú rozumovú úroveň doby a pohybujú sa vždy v oblasti viery. Vieru môžeme považovať za inšpiráciu vedy, lebo bola a stále je a aj bude predchodkyňou vedeckého poznania. Viera sama o sebe nemôže byť nositeľom žia­dneho pokroku. To je aj dôvod prečo sa jej človek chce čo najskôr zbaviť a prepracovať sa k vedeckému poznaniu.

Okrem iných zvedavostí sa človek zaujíma aj o svoj vlastný pôvod zahalený rúškom tajomstva. V rôznych náboženstvách jestvujú rôzne zaručene prav­divé historky na ktoré ich autori a ľahkoverní priaznivci nedajú dopustiť. Možno najrozšírenejšou takouto náboženskou dogmou je stvorenie, okrem iného aj človeka. Takouto stvoriteľskou božou aktivitou sa zaoberá Biblia. Dnes už s určitosťou vieme, že spôsob vzniku človeka tam popisovaný sa nestotožňuje s pravdou. Zaujímavé však je, že stvoriteľská postupnosť vznikania prírody, živočíchov a na samom konci aj človeka, sa zdá byť pra­vdivá.

V prípade vzniku a pôvodu človeka existuje zbytočná nevraživosť medzi ná­boženskými a vedeckými predstaviteľmi. Chybu v tomto prípade majú obe strany, keď jedna tvrdošijne zotrváva na svojej teórii a osočuje druhú stranu. Tá na oplátku využíva vedecké poznatky a dôkazy na spochybňovanie existencie Boha. Tento konflikt je zbytočný a veci škodlivý, lebo ani jedna z uvedených strán na Boha patent nemá. Ide o obyčajnú ľudskú nev­raživosť.

Som toho názoru, že otázka nestojí tak, či Boh stvoril, alebo nestvoril človeka. Racionálnejšie je pýtať sa, ako Boh človeka stvoril a ešte stále dotvára? V tomto spore ťahá za dlhší koniec jednoznačne veda, ale nie v spochybňovaní Boha, lebo aj ten stojí na jej strane. Boh totiž nie je podvodník a nemá najmenší dôvod na to, aby pred človekom zatajoval svoje pracovné metódy a postupy. Ak by tomu tak nebolo, tak by nedoprial rôznym kostrovým pozostatkom prežívať takú dlhú dobu. Rozumný človek nemôže na jednej strane veriť vede o dinosauroch a na druhej strane neveriť rovnakým dôkazom o vývoji človeka.

Darwinova evolučná teória nie, je v podstate nič iné, ako Boží technolo­gický postup, ktorý môžeme nazvať ako postupná a pomalá premena. U ľudí napríklad len za jednu poslednú generáciu je celkom badateľné predlžovanie nôh, čo si chlapi všímajú najmä u žien. Príčina tohto javu je otázna?

K dramatický skokom v prírode dochádza iba výnimočne zásluhou náhlych prírodných udalostí, ktoré majú vždy katastrofálne následky. Takýmto prípadom bola aj skaza dinosaurov. Je celkom dobre možné, že ani Boh nedokáže tvoriť bez­chybne a môže sa rozhodnúť nejaký ten nepodarok jednoducho zlikvidovať a začať odznova. Práve takouto epizódou mohli byť dinosaury. Je otázne čo si Boh od stvorenia dinosaurov sľuboval a v čom sklamali jeho očaká­vanie? Takáto otázka môže byť osudová aj pre človeka, ktorý prevzal sve­tovládne nástupníctvo.

Ak by Boh dokázal pracovať metódou "čáry máry fuk", tak by hneď na prvý krát stvoril všetko dokonalé a nemusel by jestvovať evolučný proces, re­produkčný proces a smrť. Človek je pravdepodobne na dobrej tvorivej ceste zhodnej s Božou, keď neustále svoje dielo zdokonaľuje. Najskôr vynašiel koleso, potom voz a auto ktoré má stále dokonalejšie verzie, pričom staré autá končia smrťou a recykláciou. Táto zhoda ľudskej a Božej činnosti je obdivuhodná. Zaujímavé však je, že je pomerne veľký rozdiel v tvorbe dizajnu nebeskými a ľudskými inžiniermi. V ľudskej tvorivosti má takmer všetko pravidelné geometrické tvary až na niektoré výnimky, ako napríklad osobné automobily. V prírode je to presne naopak. Pravidelných tvarov je minimum. U človeka je to iba očná rohovka a dúhovka. Všetko ostatné má prísne úsporné,  nepravidelné a neforemné tvary. Naše vedecké a výrobné schopnosti majú k takejto efektivite veľmi ďaleko. Na takýchto konštrukčných, dizajnových, mechanických a unifikačných princípoch stojí celá naša príroda.

V týchto súvislostiach možno uvažovať aj o vzniku človeka, ktorý má jed­noznačne zvierací pôvod. Pôvodná verzia bola, že človek pochádza z opice. Podľa súčasného austrálskeho vedca ide o Darwinov omyl. Tvrdí, že človek ešte stále opica opica je. S týmto názorom plne súhlasím ale s dodatkom, že ide o zmutovanú opicu. Človek v určitom štádiu svojej rozumovej nadrade­nosti pristúpil k pomenovaniu zvierat, pričom seba zo zvieracej ríše vyčlenil. S tým možno súhlasiť, ale iba v duševnej oblasti. Fyzicky sa zo zvieracej ríše vymanil iba čiastočne a to svojou zdravovedou. Gene­tická výbava človeka je takmer zhodná so šimpanzom. To znamená, že sta­čila, iba nejaká malá inovácia, niečo ako výhybka na železnici a človek nabral iný kurz. Veda predpokladá, že týmto zlomom bolo to, že sa postavil na zadné nohy a predné sa mu tým uvoľnili k progresívnej činnosti. Nemyslím, že to tak bolo. Protiargumentom je fakt, že viaceré zvieratá do­kážu chodiť po zadných a predné používať k nejakej činnosti, ale zo zvieracej ríša sa zatiaľ nevymanili.

Ten zlom musel byť dramatickejší. Predpokladám, že tou výhybkou bol fakt, že náš praprapredok prišiel nejakým spôsobom o osrstenie a to nie na­rodením, ale v dospelosti. Ak by sa holý narodil, určite by neprežil. Dospelý jedinec má však určitú rozumovú úroveň a môže zabojovať o preži­tie. Toto sa dá považovať za mimoriadny a existenčný tlak na aktiváciu rozumovej činnosti.

Dôvodom straty osrstenia mohlo byť napríklad nejaké rádioaktívne prost­redie, ktoré spôsobilo genetickú zmenu, alebo niečo podobné s trvalým mutačným efektom. Nejde o žiadnu fantasmágoriu. Takáto udalosť sa stala myslím v roku 2009 v nejakej zoologickej záhrade. Z neznámych príčin tam opice stratili osrstenie a len na hlavách im zostali chumáče srsti. Či šlo o jav trvalý, alebo len prechodný, to som sa už nedozvedel. Pod­statné je, že takáto zmena je možná a my sme pravdepodobne jej výsledkom. Všetky zvie­ratá dokážu rozmýšľať, ale iba v nevyhnutne potrebnej miere danej von­kajším prostredím. Naša holá opica však bola donútená túto hranicu pre­kročiť a už sa v myslení nezastavila. Narastajúca početnosť ju nútila zaberať stále väčší a väčší životný priestor a dokázala osídľovať aj klimaticky náročnejšie oblasti. To boli stále nové a nové výzvy pre rozumovú činnosť a následnú populačnú explóziu. Podobá sa to spustenej a nezadržateľnej jadrovej reakcii. Zo zvieracej minulosti nás usvedčujú aj mnohé, ešte stále jestvujúce fakty, ako napríklad:

- Anatómia človeka je úplne zhodná s opicou, vrátane usporiadania po­hlavných orgánov.

- Malé dieťa v prvom rade začne chodiť po štyroch, čo má zatiaľ ešte stále geneticky zakotvené. Po dvoch nohách sa naučí chodiť len preto, že to obkuká od rodičov a aj samotní rodičia ho k tomu vedú. K takejto trvalej genetickej úprave zatiaľ ešte nedošlo.

- O tom, že bol človek v minulosti štvornohý, ho usvedčuje pri chôdzi špeciálna štvornohá koordinácia končatín. Štvornohé zviera má síce štyri nohy, ale pri chôdzi sa vždy podopiera iba o tri, čo sa dá dobre pozorovať pri spomalenom nafilmovaní. Trojnožka, napríklad aj u stola, je vzhľadom k terénnym nerovnostiam najstabilnejšia.

- Zvieraťu pri strachu, alebo zime sa naježí srsť. Presne tak isto to funguje aj u človeka s jeho zakrpateným ochlpením. Zo strachu sa chlpy ježia preto, aby zviera zväčšilo svoj vzhľad v snahe zastrašiť útoč­níka. U ľudí to môže mať aj podobu napínania svalov. V prípade zimy sa srsť ježí za účelom zväčšenie tepelnoizolačnej vrstvy. Toto si môže každý odskúšať sám na sebe.

- Zvieratá, ktoré prespávajú na strome majú vybudovaný špeciálny protipádový reflex, ktorého úlohou je zviera vytrhnúť zo spánku v prípade hroziaceho pádu. Tento reflex máme ešte aj my. Určite to už každý za­žil, že sa so strachom strhol zo spánku, lebo sa mu zdalo, že začína padať. Toto je dôkaz, že sme v dávnej minulosti žili na stromoch.

- Ďalším štvornohým dôkazom je sexuálny záujem muža o ženské pozadie, ktoré je u zvierat anatomickou samozrejmosťou. Samica v ruji má po­hlavný orgán načervenalý a každý dospelý samec musí byť v strehu aby vhodnú šancu na párenie nepremeškal. U žien sa toto vizuálne znamenie prekazilo ošatením, na čo si ženy vynašli náhradné riešenie tým, že si na čer­veno namaľujú pery. Takáto žena dáva najavo svojmu okoliu, že je sexuálne zrelá.

- Symbolom ľudskej zaľúbenosti a lásky je srdce. Tento tvar však so srdcom nemá nič spoločné. V skutočnosti ide o sexuálnu symboliku ženského pozadia v štvornohej polohe. Čiže ide o mužské výtvarné umenie inšpirované sexualitou.

- Pre tých, čo napriek všetkému tu uvedenému ešte stále pochybujú, by mohol byť dostačujúcim dôkazom osobný zvierací test s pazúrmi. Nechty človeka totiž nie sú ničím iným ako pazúrmi. Kto neverí, nech si prestane strihať nechty. Narastú mu také neuveriteľné pazúry, že mu ich bude závidieť aj ten najväčší orol. Bol som ohromený, keď som to videl v te­levízií na rukách jednej svetoznámej čiernej bežkyne.

Od opíc, našich najbližších príbuzných sme sa oddelili predovšetkým v ro­zumovej oblasti. U ľudí je celkom bežné, že sa hanbia za svojich chudo­bných príbuzných a nehlásia sa k nim. Je len samozrejmé, že rovnaké sta­novisko zaujímajú aj k svojmu zvieraciemu pôvodu. Je tu však vážna otá­zka, kto za koho sa má viac hanbiť? Človek za opice, alebo opice za člo­veka? Ak vezmeme v úvahu morálny úpadok človeka dokumentovaný hroznými vojnami, tak tým kto sa musí hanbiť za toho druhého sú opice! Je to ne­lichotivé, ale pravdivé konštatovanie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?