Tieto dva, na oko celkom príbuzné pojmy sú v skutočnosti od seba veľmi vzdialené. Je to síce historicky vžité, ale logicky nesprávne. Zatiaľ čo vražda je ten najťažší hriech spáchaný niekým voči inému človeku, tak pojem samovražda vôbec žiadnym hriechom nie je. Opak môžu tvrdiť iba ľudia zaťažení náboženskými predsudkami. Oba tieto prípady majú spoločné iba to, že ide o predčasnú smrť.
Pod pojmom vražda rozumieme úmyselný a premyslený trestný čin, ktorý môže byť jednonásobný, viacnásobný a hromadný. Vrahom môže byť sólo osoba, za ktorou sa však môžu ukrývať aj anonymní objednávatelia. Smutné je, že objednávatelia môžu byť v niektorých prípadoch aj legálni. Ide napríklad o súdne rozhodnutie, alebo vojenské konflikty. Ale zo všetkého najhoršie je, ak sú takýmito objednávateľmi náboženské organizácie, na čo je z minulosti a hlavne zo súčasnosti množstvo dôkazov.
Vraždí sa z pomsty, z nenávisti, pre peniaze a politiku napríklad aj so zneužívaním samovražedných atentátnikov s prísľubom nebeského raja, na čo sa nehorázne zneužíva ľudská slabomyseľnosť. Ak by mal takýto atentátnik aspoň za hrsť rozumu, tak by si nutne položil otázku, prečo sa sám objednávateľ neponáhľa do toho sľubovaného raja. Odpoveď je celkom jednoduchá. Na žiadny raj neverí a snaží sa prebojovať k svetskej moci a peniazom. To je aj dôvod, prečo náboženstvá všetkého druhu treba veľmi prísne posudzovať. Má to podobnosť s tým, že ak človek má podpísať nejakú zmluvu, mal by si ju najskôr veľmi dobre preštudovať, alebo požiadať o to odborníka.
Z uvedeného vidieť, že vrahom môže byť rovnako tak ateista, ako aj veriaci, prípadne aj profesionálny kat, ktorý má na zabíjanie licenciu s verejno-mocenským požehnaním. Zložitejšie však je, ako v tomto smere posudzovať vojaka vo vojne? Myslím, že je to obdoba uvedenej náboženskej manipulácie s jednoduchými ľuďmi. Ani vojnoví jastrabi sa netlačia do prvej bojovej línie. A aj motivácia je zhodná, lebo aj im záleží na tom aby prežili a udržali si, prípadne aj zvýšili svoju blahobytnú pozíciu. Určite je rozdiel' medzi vojakom násilne a dobrovoľne naverbovaným. Násilne zverbovaný vojak nemá na výber a je v tom nevinne, čo ale nemôže platiť o dobrovoľníkoch a žoldnieroch.
Tak isto treba vidieť rozdiel medzi útočnou a obrannou vojnou. Ako osoba, tak i štát musia mať právo na sebaobranu a to bezpodmienečne. Ustanovenie zákona, že brániaca sa osoba nesmie útočníkovi spôsobiť rovnakú, alebo väčšiu ujmu než mu hrozila, je jednoznačná podpora a ochrana zločinca. Z hľadiska brániaceho sa štátu by to znamenalo, že ich vojaci by nesmeli strieľať útočníkov, čo je vyložená sprostosť.
Kto teda v týchto prípadoch je vrah? Jednoznačne ten, kto zabíja dobrovoľne, ale rovnakou mierou aj ten čo vraždenie objednáva a to bez ohľadu na to či ide o objednávku legálnu, alebo nelegálnu. V praxi by to znamenalo zákaz trestu smrti.
Zabitie v sebaobrane treba klasifikovať ako zabitie, ale nie ako vraždu. Ako však v tomto kontexte posúdiť interrupciu? Myslím, že by mohlo ísť tiež o špecifickú formu sebaobrany, lebo takto postihnutá žena sa s najväčšou pravdepodobnosťou stala obeťou nežiaduceho oplodnenia. Chyba je iba v tom, že postihnutým sa stane nevinný plod. Ale to v živote nie je vôbec žiadna zvláštnosť, lebo rôznych nevinných obetí, napríklad aj v cestnej premávke je bezpočet. V každom prípade to však treba považovať za nežiadúce zlo, proti ktorému treba bojovať predovšetkým osvetou a to bez náboženských predsudkov.
Samovražda určite nie je dobrým názvom pre dobrovoľný odchod človeka zo svetského života. Toto treba bezvýhradne rešpektovať ako výsostné právo každého človeka. Nikto iný nemá právo rozhodovať o ňom a za neho. Toto právo nech si uplatňuje každý sám na seba a to by mali láskavo rešpektovať aj štátne a náboženské inštitúcie, ktoré sa kupodivu s týmto nedokážu vysporiadať. Takýto odchod zo života sa klasifikuje ako predčasný a má zdravotné, alebo psychické dôvody. Nemáme právo týmito ľuďmi opovrhovať a označovať ich hanlivým pojmom samovrah. Ide o predčasný dobrovoľný odchod zo života pod tlakom nepriaznivých okolností. Ide v podstate o stratu zmyslu života, ktorá môže byť u psychických príčin prekonateľná, ale v prípade smrteľne chorých a fyzicky trpiacich je životný zmysel jednoznačne u konca. Nejaké pochybné mučeníctvo zmyslom života určite nie je.
Ak sa táto spoločnosť chce hlásiť k humanite, tak by mala prejaviť nejaký seriózny záujem o riešenie týchto ľudí, aby nemuseli svoju životnú dráhu končiť nedôstojným spôsobom ako zastrelením, obesením, skokom pod vlak a pod. Takéto riešenie má názov eutanázia, samozrejme na báze dobrovoľnosti dotyčnej osoby.
Ak štát dokázal zriadiť hniezda záchrany na vstup do života, tak podobné riešenie by malo jestvovať aj pre predčasný odchod zo života. Spoločnosť by si tak mohla ušetriť nepríjemnosti s tragickým koncom týchto ľudí niekde na verejných priestranstvách.
Netreba si však robiť ilúzie. Táto konzervatívna spoločnosť so stredovekým myslením sa k tomu tak ľahko nedopracuje.