Ženské túžby sú možno v tomto smere o niečo menšie, ale hlavne idú na to z opačného konca. Len celkom malá časť žien sa k sláve, moci a peniazom prepracováva v priamom súťažení. Ide skôr o ženy s netypickou formou ctižiadosti, ktorá má možno svoj pôvod v túžbe po osobnej nezávislosti na nejakom mužovi. Ide hlavne o športovkyne a podnikateľky, prípadne aj političky. Možno to považovať za neprirodzené a za určitú formu úniku, alebo útlmu materinského pudu a vzťahu k rodine.
Väčšina žien má snahu prepracovať sa k sláve moci a peniazom nepriamym spôsobom tak, že si takéhoto úspešného muža jednoducho uloví. Musia však počítať s tým, že ich manžel určite neodolá mnohým ďalším príležitostiam a nemusí byť ich výhradným a dlhodobým vlastníctvom. Toto je však iba taký malý ženský problém bez vážnejších spoločenských následkov.
Oveľa vážnejšie je, že sláva, moc a peniaze sú tri veľmi silné faktory pôsobiace na deformáciu najmä mužského charakteru. Ako sa takýto človek zmení vo svojom správaní je všeobecne dobre známe. Takáto deformácia charakteru je chorobná a vzostupná ako rakovina a môže dorásť až do svetovej tragédie akou bola druhá svetová vojna. Takto to môže skončiť vtedy, keď sa tejto duševnej chorobe nepostavia účinné prekážky.
Toto je aj dôvod, prečo sa v súčasnej dobe jednoznačne odmieta panovník - diktátor. Takýto vládca je hrozbou nielen pre svoju krajinu, ale aj okolité štáty. Známe sú aj prípady z čias rímskeho impéria, keď sa niektorí panovníci z takejto neobmedzenej moci dopracovali až k šialenstvu a najvhodnejším riešením tohto problému bol spravidla atentát. Ide teda o sakramentsky vážnu vec, ktorej najvhodnejším riešením je parlamentná demokracia, kde sa moc jednak delí na viac zložiek a ešte sa aj časovo obmedzuje. V tých úbohých krajinách kde toto doposiaľ nezvládajú, majú nielen doživotných psychicky narušených panovníkov, ale ešte aj po ich smrti nastupujú na dedičný trón ich synovia. Že ide v niektorých prípadoch skutočne o šialencov svedčí aj verejná proklamácia ich božského pôvodu.
Z minulosti sú dobre známe aj prípady revolucionárov, ktorí rafinovane postavili svoju revolučnú kampaň na kritike a často aj oprávnenej, ktorá bola namierená proti jestvujúcej moci. Paradoxom ale je, že ak sa takýto revolucionár k moci dostal, postupne sa stal rovnakým, alebo ešte horším ako ten jeho predchodca. Pre úspešný revolučný prevrat sú potrebné tri veci. Je to neúnosný morálny úpadok vládcu, alebo vlády, nadmerné ožobračovanie ľudu a musí byť k dispozícii vhodný typ odbojného človeka s patričnou charizmou a samozrejme so zahraničnou pomocou.
Najrôznejších uchádzačov o moc je neúrekom a ich bojové prostriedky bývajú často nevyberavé. Najlepšie to vidíme na našej politickej scéne a to nielen v predvolebnej kampani, ale nepretržite od nežnej revolúcie. Raz je deštruktívnou silou vláda, inokedy zase opozícia. Že je o čo bojovať je jasné aj z toho, ako sa niektorým politikom zmení výzor a nadváha počas štvorročného vládnutia. A s akou obrovskou nechuťou od moci odchádzajú.
Z týchto dôvodov je veľmi dôležité aby sa moc týchto jednotlivcov obmedzila maximálne na dve štvorročné volebné obdobia a to nielen prezidenta, ale aj všetkých členov vlády. Je pritom jedno či ide o dve obdobia po sebe, alebo striedavo. Sú na to pádne dôvody a obavy o poškodenie ich duševného stavu, čo by sa možno dalo nazvať aj chorobou z povolania. Takéto charakterové deformácie môžeme pozorovať aj na nižšej úrovni v našom okolí, keď napríklad nejaký podnikateľ chodí s ohrnutým nosom, alebo obzvlášť nápadní sú úspešní športovci svojou extravaganciou v podobe rôznych výstrelkov, ako tetovanie, pochybné účesy, alebo si nechajú oholiť hlavy či narásť brady a podobne. Pre trénera je to jasný signál, že jeho hráčom začalo v hlavách hrabať!
Zriedkavejšie týmto syndrómom trpia ženy a v nejednom prípade sa vyskytuje už aj v detskom veku, najmä u detí bohatých, alebo významnejších rodičov. Uvediem jeden taký prípad, keď žiačka prvého ročníka strednej školy sa osopila na učiteľku slovami: "A viete vy kto ja som"? Ona síce nebola ničím, ale jej rodičia boli obaja lekári a otec dokonca primár.
K horším prejavom však dochádza u chlapcov takýchto "významných" rodičov. Tí sa často stávajú vodcami rôznych agresívnych mestských gangov, ktoré holdujú drogám, osobujú si dominantnú účasť na diskotékach a ojedinele sa dopustia aj vraždy, alebo ťažkého ublíženie na zdraví.
Takéto môžu byť následky materiálnej chamtivosti. Ale nielen morálne, ale aj materiálne. Čo jedna generácia nachamtoší, to deti alebo vnukov natoľko zdevastuje, že všetko rozhajdákajú a stanú sa z nich morálne trosky.
Poučným by mohol byť tento citát:“ Nie je bohatý ten čo veľa vlastní, ale ten čo málo potrebuje." Taktiež nie nadarmo sa vraví, že peniaze sú diablove výkaly.