reklama

09 Zlatý vek zločinu

K zločinu inklinujú ľudia bez viery v Boha, chamtiví a leniví so sil­nou náklonnosťou k parazitizmu. Ide o amorálnych ľudí niekedy jednoduchých a inokedy zasa veľmi rafinovaných, od ktorých možno očakávať tie najhoršie zločiny.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

V Európe možno identifikovať dva pôvodne základné typy zločinnosti rozdielneho charakteru. Kolískou prvého typu je "svätá" krajina -Taliansko a jedná sa o nelegálnu zločinnosť formou organizovaného podsvetia - mafie.

Druhým a oveľa závažnejším typom zločinnosti je legálne organizovaná zločinnosť v službách štátu, za kolísku ktorej možno považovať Rusko a jeho KGB. Týmto špecialistom na smrť nie je problém zlikvidovať kohokoľvek rôznymi rafinovanými metódami. Takým podozrivým prípadom bol aj pohreb Stalina v roku 1953, na ktorom boli zúčastnení satelitní prezidenti, no pre niektorých to bol ich predčasní koniec. Prezidenti Rumunska a Československa (Gottwald) tam vraj natoľko prechladli, že behom krátkej doby boli na druhom svete aj oni. V súčasnosti podobným spôsobom pošiel A. Litvinenko, ktorý žil v anglickom exile a len vďaka špičkovej lekárskej diagnostike sa podarilo objasniť spôsob jeho likvidácie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dcérskou odnožou KGB bola v socialistickom Československu ŠTB, ktorej prá­vomoci mohli prekračovať aj hranice zákona, ak to bolo potrebné pre och­ranu komunistickej vrchnosti a socializmu. Dnes sa táto pochybná činnosť s obľubou označuje ako "zločiny komunizmu". Treba však pre objektívnosť povedať, že terajšie "zločiny demokracie" sú ďaleko závažnejšie a s väč­šími tragickými následkami pre obyvateľstvo, najmä čo sa týka počtu obe­tí na životoch. Stačí si len pripomenúť mnohé obete zločineckých prepadov žien, starcov, alebo obete organizovaného zločinu ako sú likvidácie tak­zvaných bielych koní, alebo aj vzájomné mafiánske likvidácie, prípadne aj likvidácie právnikov či politicky nepohodlných osôb.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Za socializmu boli za mrežami zločinci a dnes sa musia zamrežovávať oby­čajní ľudia, školy a verejné budovy všetkého druhu, vrátane policajtov. Zaujímavé je, že táto rozsiahla zločinnosť, vraždy, obrovské rozkrádanie, výpalníctvo a korupcia v najvyšších kruhoch sa vôbec nahlas neprisudzuje tejto zdeformovanej demokracii.

Nechcem urážať politické obete komunizmu, ale v porovnaní s týmto bol ko­munizmus svätým režimom. Únosnejšia zločinnosť bola z toho dôvodu, že zlo­činecký pes bol na reťazi, no dnes je z tejto reťaze odtrhnutý a navyše sa zdá, že má aj besnotu.

Ten pes na reťazi bola ŠTB, ktorá mala výsadné postavenie, ale na tej reťazi sa jej očividne nepáčilo. Mali veľmi rozsiahlu sieť spolu­pracovníkov a s obľubou verbovali do svojich služieb učiteľov mužov z naj­rôznejších škôl. Niekedy okolo roku 1986 bol celoštátny zjazd strany, na ktorom predseda strany banskobystrického kraja veľmi tvrdo a rázne vo svo­jom prejave upozorňoval na to, že v strane sa formuje mafia. Tieto jeho slová sa potvrdili v takzvanej nežnej revolúcii, ktorej tajným organizá­torom bola zrejme práve ŠTB s využitím svojich kontaktov na mládež práve prostredníctvom bývalých učiteľov. K spolupráci sa samozrejme využili aj všetci disidenti, ktorí vlastne tvorili křoví organizačnému zákulisiu. Niekedy v roku 1991 došlo k celoplošnému zrušeniu a rozpusteniu ŠTB, čím došlo k rozptylu jej členov z ktorých sa hneď stali rôzny podnikatelia, alebo politici nastupujúci cestu privatizácie a porušovania zákonnosti. Polícia bola v hlbokej depresii a policajti sa radšej na verejnosti vôbec neukazo­vali, lebo verejnosť bola nahuckaná najviac proti nim. Vrcholom zločinec­kých osláv bola totálna amnestia Havla nielen pre politických väzňov, ale aj pre zločincov najhrubšieho zrna, ktorí boli spoločensky nebezpeční pre občana a to bez ohľadu na druh režimu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Organizované zločinecké štruktúry minulosti prešli reorganizáciou do nových zoskupení a slúžia zločinu naďalej. Na vrchole takejto organi­začnej pyramídy obyčajne stojí silná osobnosť diktátorského typu, ktorú možno označiť aj titulom "veľvyslanec Diabla". Takýchto ľudí oddaných zlu pozná história mnoho a my nie sme výnimkou. Ide o takzvané biele go­liere a sú infiltrovaní vo všetkých vládnych štruktúrach, v polícii v SIS a najmä v justícii, ktorá je pre nich akoby nepriestrelnou vestou.

Zločincom všetkého druhu účinne nahráva aj samotný štát prostredníctvom rôznych pochybných zákonov ochraňujúcich nie občana, ale zločinca a zlodeja. Napríklad krádež auta sa považuje iba za neoprávnené užívania cudzej veci!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Slušnému občanovi je vyhradená iba pozícia obetného baránka a naivného voliča, ktorý si myslí, že svojou účasťou vo voľbách môže niečo zmeniť. Tento nenapraviteľný optimizmus trvá už 20 rokov a jeho výsledky stále mizerné.

Dobrú službu zločincom odvádza aj polícia, ktorá je k nim tak tolerantná, že sa s nimi ochotne delí o časový priestor. Deň patrí polícii a noc zase zločinu. Mnoho jednoduchých a slušných ľudí navyše niekedy aj slabo pla­tených musí v noci pracovať, zatiaľ čo dobre platení a privilegovaní po­licajti, vraj ochrancovia zákona, drichmú spánkom spravodlivých. Vôbec ich napríklad neštvú nočné orgie podpaľovania osobných áut a ani len neuvažujú o nejakých nočných hliadkach. Zakročujú len v prípade vykonaných zločinov, čo už môže byť nejakej obeti vraha úplne ukradnuté. Polícia namiesto pre­vencie uprednostňuje represiu, čo by malo byť úplne naopak.

O tom ako fungujú zákony v službách zločinu svedčí aj definícia sebaob­rany, keď osoba v ohrození zločincom nesmie na neho použiť taký zásah, ktorý by mu spôsobil rovnakú, alebo väčšiu ujmu ako jej hrozila. Čiže občan v sebaobrane sa musí najskôr zločinca opýtať ako mu vlastne chce uškodiť a ešte ho musí nechať aj prvého zaútočiť, lebo inak by mohol byť sám oz­načený vyšetrovateľom za útočníka. Toto je do neba volajúce svinstvo slú­žiace zločinu.

Na toto napríklad životom doplatil muž, ktorý v noci prichytil ako mu zlo­dej kradne psa a ten ho nožom rovno zabil na vlastnom dvore. Bolo to medializované a stalo sa to niekde na strednom Slovensku. Slušný človek je na cintoríne a zločinec možno v base, kde je oňho dobre postarané a dokon­ca sa za "dobré správanie" dostane aj predčasne na slobodu. Tomu sa ozaj hovorí ústretovosť zločinu.

Iný zaujímavý príbeh sa stal občanovi, ktorý v dedine prichytil zlodeja bicyklov z neďalekého mesta. Zatvoril ho do prázdneho prasacieho chlieva a zavolal políciu. No to nemal robiť. Polícia si ho zobrala a s dotyčným občanom urobila výsluch. Ten sa s odstupom času zopakoval ešte štyri krát vždy dopoludnia na čo si dotyčný musel vždy zobrať dovolenku a aj cestovné do mesta škodoval. Kládli mu vždy tie isté otázky, čím si overovali či vždy hovorí to isté. Pri poslednom výsluchu mu vyšetrujúci vraví: "Viete čo, buďte rád, že vás ten zlodej nežaluje za obmedzovanie osobnej slobody"!

Ďalšou zaujímavosťou je, že na poštách majú zamestnankyne pri okienku k dispozícii nejaký slzotvorný spray pre prípad lúpeže. Ak by však lúpežníckou bola žena, tak by sa jej pracovníčka musela najskôr spýtať či nie je v druhom stave, lebo na tehotnú vraj tento spray použiť nesmie. Tomu sa hovorí ohľaduplnosť!

Zaujímavý príbeh sa stal aj v menšom mestečku neďaleko Novej Bane. Bolo to rok - dva po nežnej revolúcii keď starým dôchodcom niekto neustále vykrádal v noci fóliovník. Keď sťažnosti na polícii a mestskom úrade k ničomu neviedli, tak dedko vzal sebaobranu do vlastných rúk a do záhrady natiahol drôt a na noc doň pustil 220 voltov. Výsledok sa dostavil. Zlodejmi boli maloletý a dospelý cigáň, ktorého to zabilo, keď sa pod drôt neopatrne podopchával. No bolo to pohoršenia v novinárskej obci a hneď aj vedeli koľko rokov tomuto starému človeku hrozí. Je pritom zaujímavé, že to odpozoroval od štátu, ktorý mal celú hranicu so západom elektrinou ohradenú a všetko bolo v poriadku a nikto a za nič nebol braný na zodpovednosť. Čo je dovolené štátu, nemusí byť dovolené občanovi a to platí až doteraz.

Občan v sebaobrane pri narušení jeho domovej slobody nemôže narušiteľa vôbec zabiť. No policajt pri výkone služby v nejakej akcii môže zabiť prenasledovaného, čo sa už mnoho ráz stalo a je to v norme. Obyčajný občan, ktorý pre sebaobranu nie je vôbec cvičený a nie je ozbrojený strel­nou zbraňou, má útočníka odborne spacifikovať tak, aby mu nebodaj nijako neublížil a jeho zadržaním sa musí ešte aj obávať z obžaloby za obmedzo­vanie osobnej slobody zločinca.

Ako toto môže tento národ znášať a dokedy ešte? Politici prehnití zločinom sa z nás len smejú!

Obyčajnému občanovi oveľa menej vadí veľké finančné rozkrádanie štátu, ako kon­taktná zločinnosť najmä neprispôsobivých občanov, ktorí ho priamo ohrozujú na majetku a hlavne na živote. Keby títo občania ohrozovali vládnych či­niteľov, určite by sa s tým niečo robilo, ale jednoduchého človeka majú títo vraj zástupcovia ľudu, akurát tak na háku.

Veľmi veľkým prínosom pre zločinnosť sú mobilné telefóny, ktoré významne zločincom napomáhajú pri organizovaní a riadení zločineckých akcií. Posledné odpočúvacie aféry sa rafinovane predostierajú občanom ako neoprávnené za­sahovanie do ich súkromia. V prvom rade nemožno považovať za súkromie to čo občan vypustí do voľného priestoru mimo svojho obydlia. V druhom rade treba vedieť komu vlastne nejaké odpočúvanie tak vadí? Je to snáď rybár, ktorý sa dohovára telefonicky s kamarátom kedy pôjdu na ryby, alebo mlá­denec čo si dohovára rande, alebo akýkoľvek iný občan ktorý nemá čo skrý­vať? Je teda jasné, že odpočúvanie vadí predovšetkým tým, čo telefonovanie zneužívajú na nekalú činnosť.

Slušný občania by preto mali byť dostatočne prezieraví, aby sa nevedomky nestali prisluhovačmi zločinu.

Čo sa týka veľkej ekonomickej zločinnosti, tak týmto bohatým chudákom ozaj niet čo závidieť. Čím viac majetku, tým viac sa oň treba starať a báť sa oň a tak títo ľudia ani poriadne nespávajú. Skôr si zaslúžia ľútosť, "chudák čo toho nakradol". Nie je totiž bohatý ten čo veľa vlastní, ale ten čo málo potrebuje. Neviem si dobre predstaviť, ako sa takýto nemorálni zbohatlíci budú pred smrťou lúčiť so svojim milovaným majetkom. Treba sa na taký pohreb ísť pozrieť a všímať si koľko im do truhly toho naložia a hlavne si položiť otázku, ako ich takmer čierne duše skončia? Títo ľudia žijú tak, akoby žiadna smrť a smrtka ani nejestvovali. Je to žiaľ výsledkom zlej výchovy a šíriaceho sa ateizmu, kde klasického Boha nahradil iný boh zvaný Majetok! Obrazne ide o to biblické zlatá teľa, ktorému sa klaňali Izraeliti v čase Mojžišovej neprítomnosti.

Spravodlivosť je u nás tak zdeformovaná a zauzlená, ako ten povestný para­graf a symbolizovať by ju mali nie váhy v rukách bohyne spravodlivosti, ale slizký had bez chrbtovej kosti v rukách predajnej prostitútky.

Obrat k lepšiemu možno očakávať iba vtedy ak sa aspoň v oblasti kontakt­ného zločinu prijmú opatrenia odstrašujúce kontaktných zločincov, najmä agresívnych smetiskových cigáňov.

Ochrana domovej slobody a sebaobrany doma, ale aj na verejných miestach ako sú banky, pošty, školy a podobne, musí byť na úrovni práva policajta, ktorý v prípade potreby môže aj zabiť. Toto právo na ochranu seba a svojho majetku musí mať aj ohrozený či napadnutý občan a to bez toho, aby musel dať šancu prvého úderu zločincovi. Treba si uvedomiť, že úto­čníkmi sú prevažne mladí chlapi, fyzicky zdatní, ozbrojení nožmi a často aj pod vplyvom omamných látok, od ktorých vždy hrozí riziko smrti. Starí nevládni občania by mali mať mobilné telefóny s funkciou SOS a s navigá­ciou s napojením priamo na políciu. To by malo veľký význam aj pre osamelé staré osoby v prípade zdravotnej nevoľnosti.

Ďalším potrebným opatrením sú nočné hliadky zložené zo štátnej a mestskej polície nasadené v inkriminovaných lokalitách. Ak je to na vidieku, treba tam zriadiť policajné stanice, ktoré tam aj v dávnejšej minulosti boli.

Taktiež povinnosť mestských a obecných úradov informovať zločincov o nain­štalovaných bezpečnostných kamerách nie je nič iné, ako služba zločinu. Ak zlodej vie kde sú kamery, tak sa im bude snažiť nejakým spôsobom vyhnúť, alebo pôjde kradnúť tam, kde takáto ochrana nie je.

Ak sa nezačnú prijímať účinné ochranné opatrenia, tak treba kompetentné orgány považovať za advokátov zločinu a ohrozovaným občanom nezostane nič iné, ako zakladať z vlastnej iniciatívy občianske združenia kolektívnej sebaobrany. Takéto iniciatívy sa už ukázali v Maďarsku a čuduj sa svete, vláda ich označila za protizákonné, čím jasne preukázala svoju previazanosť na kriminálne štruktúry. Slušný občan by sa však nemal zmieriť s pozíciou obetného baránka!

Nápravnovýchovné zariadenia v skutočnosti nemajú takmer žiadny prevýchovný účinok. Slúžia iba na izoláciu spoločensky nebezpečných jedincov aby nemohli pokračovať v trestnej činnosti. V niektorých prípadoch majú tieto zariadenia dokonca aj opačný efekt, keď svojim komfortom a rekrea­čným charakterom priam povzbudzujú k recidíve, najmä neprispôsobivých občanov, ktorí nie sú schopní samostatného života a na slobode sa majú horšie ako v base. Už bol medializovaný aj prípad 17 krát súdne trestaného cigáňa. 0 tom, že je vo väzeniach naozaj slušná životná úroveň, svedčí aj prí­pad bieleho občana, ktorý v rodinnom dome uväznil svoju manželku, dom napustil plynom a odpálil ho. Keď ho televízia ukazovala, tak vyzeral ako podvyživený bezdomovec. Keď ho potom o rok ukázali pri súdnom procese, tak bol zmenený na nepoznanie, lebo bol tak vypasený ako predseda vlády na konci štvorročného volebného obdobia.

Štát vynakladá na tieto zariadenia obrovské financie a náklady na jedného väzňa môžu predstavovať až dva a pol násobok priemerného dôchodku. Je to neho­rázna suma a preto je spoločensky nevyhnutné aby si väzni svoj pobyt plne hradili z nútenej práce. Je vecou štátu, aby väznice takúto prácu mali. Pre prípady ekonomickej kriminality by bolo veľmi účinné, ak by sa doba väzenia neobmedzovala rokmi, ale splatením odcudzených financií, alebo ško­dy a to buď väzňom, alebo aj nejakou inou osobou. Zatiaľ tu totiž v týchto podmienkach platí, že kradnúť v malom sa nevypláca, ale vo veľkom je to hotový biznis.

O tom, aké hlúpe nápady majú naši amatérski zákonodarcovia svedčí aj ich posledný úlet s alkoholom za volantom, keď pri viac ako jednom promile je navrhnuté väzenie. Je to nezmysel, lebo kto si toto dovolí, má asi dosť peňazí a preto mu treba napariť poriadnu pokutu a odobrať vodičák na 5 rokov. Tým sa vlastne naraz dosiahne jeho potrestanie a aj zamedzenie ďal­šieho ohrozovania verejnosti. Dôvod na väzenie by vznikol až vtedy, ak by tento človek jazdil napriek zákazu. Strčiť ho hneď do base znamená pripra­viť štát o príjem z vysokej pokuty, spôsobiť štátu škodu vo forme výdajov na jeho väznenie a nakoniec aj neúnosné preplňovanie väzníc. Preto tento zákon v takejto podobe treba považovať za vyloženú sprostosť! Výška pokút za alko­hol, ak má mať výchovný charakter, musí byť logicky odstupňovaná podľa veľkosti ohrozovania a predpokladanej majetnosti. Nie je totiž jedno, či ide o cyklistu, alebo o milionára na drahom aute. Rovnaká pokuta nemá rovnaký účinok. Výška pokút by mala mať 4 základné stupne: cyklisti, bežné osobné autá, hro­madná doprava plus nákladné autá a drahé osobné autá s najväčšou sadzbou. Výška pokuty má byť násobkom základnej sadzby počtom nafúkaných promile.

Za zlatú baňu zločinu treba považovať aj DPH, ktorá vo svojej terajšej podo­be je veľkou dierou v štátnej pokladni. Možnosť jej odpočtu je zároveň veľkou možnosťou na podvody. To znamená, že tento systém sa neosvedčil a treba ho zmeniť. Musí nasledovať represia v podobe zrušenia odpočtu, čím sa zjedno­duší účtovníctvo a dosiahne sa aj rovnosť medzi platcom a neplátcom DPH. Na to, že podniky budú mať viac viazaných finančných prostriedkov v skladových zásobách, netreba brať ohľad, lebo oveľa väčší význam pre ne má pla­tobná disciplína, na ktorú treba špeciálne zamerať pozornosť štátu. DPH v terajšej podobe je daňou zo spotreby. Treba ju však zmeniť na daň z výrobku a služby. V takom prípade bude cena rovnaká pre výrobcu aj spotrebiteľa a priestor na podvody zmizne. Cenové ohľady by sa nemali brať ani na výrobky smerujúce na export, ale tam sú potrebné už nejaké medzinárodné dohody, ktoré by mali zločinnosti predchádzať.

Štát sa stále sťažuje na nedostatok financií a namiesto toho aby obmedzoval zločinnosť, radšej zvyšuje dane radovým občanom. Mnohým politikom takýto stav priam vyhovuje a nedbajú pritom na devastáciu vlastnej osobnosti. Hovorí sa, že tvár človeka je zrkadlom jeho duše a je to skutočne pravda. Dôkazom toho sú tí politici, ktorí sa k moci prepracovávali ešte ako slušní ľudia a na tvári mali nefalšovaný úsmev. Mocenské príležitosti ich však pri­viedli na scestie, alebo na šikmú plochu, čo sa im premietlo aj do ich tváre a spôsobu správania sa. Už nedokážu na priamu novinársku otázku odpovedať priamo, ale iba vyhýbavo, čo každý pozorný divák ihneď spozná. Ak sa takýto človek aj niekedy usmeje, tak ide skôr o úškľabok ako o úsmev. Títo ľudia prišli o svoj morálny kredit a nečudo, že ich dnes mladí ľudia demonštra­tívne vyzývajú na odchod z politiky.

Špeciálnymi ochrannými nástrojmi na ochranu zločinu sú amnestia, vyhlásenie zločinca za psychicky narušeného, čiže za blázna, poslanecká trestnoprávna imunita a čuduj sa svete, aj detská zločinecká imunita, ktorá nemá so zdravým rozumom nič spoločného, lebo je nástrojom na výchovu zločineckého do­rastu. Pre maloletých športovcov nie sú vytvorené dostatočné podmienky, zato pre maloletých zločincov sú podmienky úplne dokonalé. Za nič nezodpove­dajú ani oni, ba ani ich rodičia. Ak by niekto z dospelých použil napríklad nelegálne držanú zbraň hoci aj na svoju sebaobranu, kriminál by ho neminul. Ak nejaký maloletý gangster s nelegálne držanou zbraňou vystrieľa pol triedy, oficiálne nemôže dostať ani zaucho. Ideálne by bolo, ak by dostal ešte aj nejaké štátne vyznamenanie za odvahu. Odkiaľ sem vlastne toto zlo prišlo? Mnohí tvrdia, vraj z Ameriky. To je veľký omyl. V USA každý malý kriminálnik, ho­ci je to i škôlkar, skončí v base. A to je označované USA sa svetový vzor demokracie. Čo je teda demokracia u nás? Pravdepodobne iba ochranný plášť, pod ktorým sa skrýva hnoj. Naše zákonodarstvo, ak by to bolo možné, by pra­vdepodobne znásilnilo aj smrtku. Tá je totiž u nás asi jediným nástrojom neskorumpovanej spravodlivosti. Neberie ohľady na žiadne imunity ani maloletosť. Je jej úplne jedno či vbehne pod auto dospelý, alebo dieťa. Chyba je rovnaká a trest pre neopatrnosť tiež.

Nie je možné tolerovať detskú zločineckú nezodpovednosť. Treba si vziať vzor od USA a nehľadať výhovorky k obhajobe terajšieho zlého stavu. Za dieťa v prípade menších priestupkov musí byť finančne postihnutý rodič a pri tre­stných činoch musí nastúpiť väzenie pre dieťa a pre rodiča povinnosť platiť štátu výživné.

Treba zdôrazniť, že vo veciach zločinu nie je zločincom iba priamy aktér, ale aj všetci tí, čo sa na zločine nepriamo podieľajú, alebo proti zločinnosti nič nepodnikajú. Vrahom totiž nie je iba kat, ale aj panovník a zákonodarca, ktorí výkon rozsudku nariadili. Falošný alibizmus, „ja nič ja mu­zikant“, ich zodpovednosti v žiadnom prípade nemôže zbaviť.

František Boldiš

František Boldiš

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som dochodca,ktoreho mnoho veci trapi a rad by sa o ne podelil s ostatnymi. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu