V Európe možno identifikovať dva pôvodne základné typy zločinnosti rozdielneho charakteru. Kolískou prvého typu je "svätá" krajina -Taliansko a jedná sa o nelegálnu zločinnosť formou organizovaného podsvetia - mafie.
Druhým a oveľa závažnejším typom zločinnosti je legálne organizovaná zločinnosť v službách štátu, za kolísku ktorej možno považovať Rusko a jeho KGB. Týmto špecialistom na smrť nie je problém zlikvidovať kohokoľvek rôznymi rafinovanými metódami. Takým podozrivým prípadom bol aj pohreb Stalina v roku 1953, na ktorom boli zúčastnení satelitní prezidenti, no pre niektorých to bol ich predčasní koniec. Prezidenti Rumunska a Československa (Gottwald) tam vraj natoľko prechladli, že behom krátkej doby boli na druhom svete aj oni. V súčasnosti podobným spôsobom pošiel A. Litvinenko, ktorý žil v anglickom exile a len vďaka špičkovej lekárskej diagnostike sa podarilo objasniť spôsob jeho likvidácie.
Dcérskou odnožou KGB bola v socialistickom Československu ŠTB, ktorej právomoci mohli prekračovať aj hranice zákona, ak to bolo potrebné pre ochranu komunistickej vrchnosti a socializmu. Dnes sa táto pochybná činnosť s obľubou označuje ako "zločiny komunizmu". Treba však pre objektívnosť povedať, že terajšie "zločiny demokracie" sú ďaleko závažnejšie a s väčšími tragickými následkami pre obyvateľstvo, najmä čo sa týka počtu obetí na životoch. Stačí si len pripomenúť mnohé obete zločineckých prepadov žien, starcov, alebo obete organizovaného zločinu ako sú likvidácie takzvaných bielych koní, alebo aj vzájomné mafiánske likvidácie, prípadne aj likvidácie právnikov či politicky nepohodlných osôb.
Za socializmu boli za mrežami zločinci a dnes sa musia zamrežovávať obyčajní ľudia, školy a verejné budovy všetkého druhu, vrátane policajtov. Zaujímavé je, že táto rozsiahla zločinnosť, vraždy, obrovské rozkrádanie, výpalníctvo a korupcia v najvyšších kruhoch sa vôbec nahlas neprisudzuje tejto zdeformovanej demokracii.
Nechcem urážať politické obete komunizmu, ale v porovnaní s týmto bol komunizmus svätým režimom. Únosnejšia zločinnosť bola z toho dôvodu, že zločinecký pes bol na reťazi, no dnes je z tejto reťaze odtrhnutý a navyše sa zdá, že má aj besnotu.
Ten pes na reťazi bola ŠTB, ktorá mala výsadné postavenie, ale na tej reťazi sa jej očividne nepáčilo. Mali veľmi rozsiahlu sieť spolupracovníkov a s obľubou verbovali do svojich služieb učiteľov mužov z najrôznejších škôl. Niekedy okolo roku 1986 bol celoštátny zjazd strany, na ktorom predseda strany banskobystrického kraja veľmi tvrdo a rázne vo svojom prejave upozorňoval na to, že v strane sa formuje mafia. Tieto jeho slová sa potvrdili v takzvanej nežnej revolúcii, ktorej tajným organizátorom bola zrejme práve ŠTB s využitím svojich kontaktov na mládež práve prostredníctvom bývalých učiteľov. K spolupráci sa samozrejme využili aj všetci disidenti, ktorí vlastne tvorili křoví organizačnému zákulisiu. Niekedy v roku 1991 došlo k celoplošnému zrušeniu a rozpusteniu ŠTB, čím došlo k rozptylu jej členov z ktorých sa hneď stali rôzny podnikatelia, alebo politici nastupujúci cestu privatizácie a porušovania zákonnosti. Polícia bola v hlbokej depresii a policajti sa radšej na verejnosti vôbec neukazovali, lebo verejnosť bola nahuckaná najviac proti nim. Vrcholom zločineckých osláv bola totálna amnestia Havla nielen pre politických väzňov, ale aj pre zločincov najhrubšieho zrna, ktorí boli spoločensky nebezpeční pre občana a to bez ohľadu na druh režimu.
Organizované zločinecké štruktúry minulosti prešli reorganizáciou do nových zoskupení a slúžia zločinu naďalej. Na vrchole takejto organizačnej pyramídy obyčajne stojí silná osobnosť diktátorského typu, ktorú možno označiť aj titulom "veľvyslanec Diabla". Takýchto ľudí oddaných zlu pozná história mnoho a my nie sme výnimkou. Ide o takzvané biele goliere a sú infiltrovaní vo všetkých vládnych štruktúrach, v polícii v SIS a najmä v justícii, ktorá je pre nich akoby nepriestrelnou vestou.
Zločincom všetkého druhu účinne nahráva aj samotný štát prostredníctvom rôznych pochybných zákonov ochraňujúcich nie občana, ale zločinca a zlodeja. Napríklad krádež auta sa považuje iba za neoprávnené užívania cudzej veci!
Slušnému občanovi je vyhradená iba pozícia obetného baránka a naivného voliča, ktorý si myslí, že svojou účasťou vo voľbách môže niečo zmeniť. Tento nenapraviteľný optimizmus trvá už 20 rokov a jeho výsledky sú stále mizerné.
Dobrú službu zločincom odvádza aj polícia, ktorá je k nim tak tolerantná, že sa s nimi ochotne delí o časový priestor. Deň patrí polícii a noc zase zločinu. Mnoho jednoduchých a slušných ľudí navyše niekedy aj slabo platených musí v noci pracovať, zatiaľ čo dobre platení a privilegovaní policajti, vraj ochrancovia zákona, drichmú spánkom spravodlivých. Vôbec ich napríklad neštvú nočné orgie podpaľovania osobných áut a ani len neuvažujú o nejakých nočných hliadkach. Zakročujú len v prípade vykonaných zločinov, čo už môže byť nejakej obeti vraha úplne ukradnuté. Polícia namiesto prevencie uprednostňuje represiu, čo by malo byť úplne naopak.
O tom ako fungujú zákony v službách zločinu svedčí aj definícia sebaobrany, keď osoba v ohrození zločincom nesmie na neho použiť taký zásah, ktorý by mu spôsobil rovnakú, alebo väčšiu ujmu ako jej hrozila. Čiže občan v sebaobrane sa musí najskôr zločinca opýtať ako mu vlastne chce uškodiť a ešte ho musí nechať aj prvého zaútočiť, lebo inak by mohol byť sám označený vyšetrovateľom za útočníka. Toto je do neba volajúce svinstvo slúžiace zločinu.
Na toto napríklad životom doplatil muž, ktorý v noci prichytil ako mu zlodej kradne psa a ten ho nožom rovno zabil na vlastnom dvore. Bolo to medializované a stalo sa to niekde na strednom Slovensku. Slušný človek je na cintoríne a zločinec možno v base, kde je oňho dobre postarané a dokonca sa za "dobré správanie" dostane aj predčasne na slobodu. Tomu sa ozaj hovorí ústretovosť zločinu.
Iný zaujímavý príbeh sa stal občanovi, ktorý v dedine prichytil zlodeja bicyklov z neďalekého mesta. Zatvoril ho do prázdneho prasacieho chlieva a zavolal políciu. No to nemal robiť. Polícia si ho zobrala a s dotyčným občanom urobila výsluch. Ten sa s odstupom času zopakoval ešte štyri krát vždy dopoludnia na čo si dotyčný musel vždy zobrať dovolenku a aj cestovné do mesta škodoval. Kládli mu vždy tie isté otázky, čím si overovali či vždy hovorí to isté. Pri poslednom výsluchu mu vyšetrujúci vraví: "Viete čo, buďte rád, že vás ten zlodej nežaluje za obmedzovanie osobnej slobody"!
Ďalšou zaujímavosťou je, že na poštách majú zamestnankyne pri okienku k dispozícii nejaký slzotvorný spray pre prípad lúpeže. Ak by však lúpežníckou bola žena, tak by sa jej pracovníčka musela najskôr spýtať či nie je v druhom stave, lebo na tehotnú vraj tento spray použiť nesmie. Tomu sa hovorí ohľaduplnosť!
Zaujímavý príbeh sa stal aj v menšom mestečku neďaleko Novej Bane. Bolo to rok - dva po nežnej revolúcii keď starým dôchodcom niekto neustále vykrádal v noci fóliovník. Keď sťažnosti na polícii a mestskom úrade k ničomu neviedli, tak dedko vzal sebaobranu do vlastných rúk a do záhrady natiahol drôt a na noc doň pustil 220 voltov. Výsledok sa dostavil. Zlodejmi boli maloletý a dospelý cigáň, ktorého to zabilo, keď sa pod drôt neopatrne podopchával. No bolo to pohoršenia v novinárskej obci a hneď aj vedeli koľko rokov tomuto starému človeku hrozí. Je pritom zaujímavé, že to odpozoroval od štátu, ktorý mal celú hranicu so západom elektrinou ohradenú a všetko bolo v poriadku a nikto a za nič nebol braný na zodpovednosť. Čo je dovolené štátu, nemusí byť dovolené občanovi a to platí až doteraz.
Občan v sebaobrane pri narušení jeho domovej slobody nemôže narušiteľa vôbec zabiť. No policajt pri výkone služby v nejakej akcii môže zabiť prenasledovaného, čo sa už mnoho ráz stalo a je to v norme. Obyčajný občan, ktorý pre sebaobranu nie je vôbec cvičený a nie je ozbrojený strelnou zbraňou, má útočníka odborne spacifikovať tak, aby mu nebodaj nijako neublížil a jeho zadržaním sa musí ešte aj obávať z obžaloby za obmedzovanie osobnej slobody zločinca.
Ako toto môže tento národ znášať a dokedy ešte? Politici prehnití zločinom sa z nás len smejú!
Obyčajnému občanovi oveľa menej vadí veľké finančné rozkrádanie štátu, ako kontaktná zločinnosť najmä neprispôsobivých občanov, ktorí ho priamo ohrozujú na majetku a hlavne na živote. Keby títo občania ohrozovali vládnych činiteľov, určite by sa s tým niečo robilo, ale jednoduchého človeka majú títo vraj zástupcovia ľudu, akurát tak na háku.
Veľmi veľkým prínosom pre zločinnosť sú mobilné telefóny, ktoré významne zločincom napomáhajú pri organizovaní a riadení zločineckých akcií. Posledné odpočúvacie aféry sa rafinovane predostierajú občanom ako neoprávnené zasahovanie do ich súkromia. V prvom rade nemožno považovať za súkromie to čo občan vypustí do voľného priestoru mimo svojho obydlia. V druhom rade treba vedieť komu vlastne nejaké odpočúvanie tak vadí? Je to snáď rybár, ktorý sa dohovára telefonicky s kamarátom kedy pôjdu na ryby, alebo mládenec čo si dohovára rande, alebo akýkoľvek iný občan ktorý nemá čo skrývať? Je teda jasné, že odpočúvanie vadí predovšetkým tým, čo telefonovanie zneužívajú na nekalú činnosť.
Slušný občania by preto mali byť dostatočne prezieraví, aby sa nevedomky nestali prisluhovačmi zločinu.
Čo sa týka veľkej ekonomickej zločinnosti, tak týmto bohatým chudákom ozaj niet čo závidieť. Čím viac majetku, tým viac sa oň treba starať a báť sa oň a tak títo ľudia ani poriadne nespávajú. Skôr si zaslúžia ľútosť, "chudák čo toho nakradol". Nie je totiž bohatý ten čo veľa vlastní, ale ten čo málo potrebuje. Neviem si dobre predstaviť, ako sa takýto nemorálni zbohatlíci budú pred smrťou lúčiť so svojim milovaným majetkom. Treba sa na taký pohreb ísť pozrieť a všímať si koľko im do truhly toho naložia a hlavne si položiť otázku, ako ich takmer čierne duše skončia? Títo ľudia žijú tak, akoby žiadna smrť a smrtka ani nejestvovali. Je to žiaľ výsledkom zlej výchovy a šíriaceho sa ateizmu, kde klasického Boha nahradil iný boh zvaný Majetok! Obrazne ide o to biblické zlatá teľa, ktorému sa klaňali Izraeliti v čase Mojžišovej neprítomnosti.
Spravodlivosť je u nás tak zdeformovaná a zauzlená, ako ten povestný paragraf a symbolizovať by ju mali nie váhy v rukách bohyne spravodlivosti, ale slizký had bez chrbtovej kosti v rukách predajnej prostitútky.
Obrat k lepšiemu možno očakávať iba vtedy ak sa aspoň v oblasti kontaktného zločinu prijmú opatrenia odstrašujúce kontaktných zločincov, najmä agresívnych smetiskových cigáňov.
Ochrana domovej slobody a sebaobrany doma, ale aj na verejných miestach ako sú banky, pošty, školy a podobne, musí byť na úrovni práva policajta, ktorý v prípade potreby môže aj zabiť. Toto právo na ochranu seba a svojho majetku musí mať aj ohrozený či napadnutý občan a to bez toho, aby musel dať šancu prvého úderu zločincovi. Treba si uvedomiť, že útočníkmi sú prevažne mladí chlapi, fyzicky zdatní, ozbrojení nožmi a často aj pod vplyvom omamných látok, od ktorých vždy hrozí riziko smrti. Starí nevládni občania by mali mať mobilné telefóny s funkciou SOS a s navigáciou s napojením priamo na políciu. To by malo veľký význam aj pre osamelé staré osoby v prípade zdravotnej nevoľnosti.
Ďalším potrebným opatrením sú nočné hliadky zložené zo štátnej a mestskej polície nasadené v inkriminovaných lokalitách. Ak je to na vidieku, treba tam zriadiť policajné stanice, ktoré tam aj v dávnejšej minulosti boli.
Taktiež povinnosť mestských a obecných úradov informovať zločincov o nainštalovaných bezpečnostných kamerách nie je nič iné, ako služba zločinu. Ak zlodej vie kde sú kamery, tak sa im bude snažiť nejakým spôsobom vyhnúť, alebo pôjde kradnúť tam, kde takáto ochrana nie je.
Ak sa nezačnú prijímať účinné ochranné opatrenia, tak treba kompetentné orgány považovať za advokátov zločinu a ohrozovaným občanom nezostane nič iné, ako zakladať z vlastnej iniciatívy občianske združenia kolektívnej sebaobrany. Takéto iniciatívy sa už ukázali v Maďarsku a čuduj sa svete, vláda ich označila za protizákonné, čím jasne preukázala svoju previazanosť na kriminálne štruktúry. Slušný občan by sa však nemal zmieriť s pozíciou obetného baránka!
Nápravnovýchovné zariadenia v skutočnosti nemajú takmer žiadny prevýchovný účinok. Slúžia iba na izoláciu spoločensky nebezpečných jedincov aby nemohli pokračovať v trestnej činnosti. V niektorých prípadoch majú tieto zariadenia dokonca aj opačný efekt, keď svojim komfortom a rekreačným charakterom priam povzbudzujú k recidíve, najmä neprispôsobivých občanov, ktorí nie sú schopní samostatného života a na slobode sa majú horšie ako v base. Už bol medializovaný aj prípad 17 krát súdne trestaného cigáňa. 0 tom, že je vo väzeniach naozaj slušná životná úroveň, svedčí aj prípad bieleho občana, ktorý v rodinnom dome uväznil svoju manželku, dom napustil plynom a odpálil ho. Keď ho televízia ukazovala, tak vyzeral ako podvyživený bezdomovec. Keď ho potom o rok ukázali pri súdnom procese, tak bol zmenený na nepoznanie, lebo bol tak vypasený ako predseda vlády na konci štvorročného volebného obdobia.
Štát vynakladá na tieto zariadenia obrovské financie a náklady na jedného väzňa môžu predstavovať až dva a pol násobok priemerného dôchodku. Je to nehorázna suma a preto je spoločensky nevyhnutné aby si väzni svoj pobyt plne hradili z nútenej práce. Je vecou štátu, aby väznice takúto prácu mali. Pre prípady ekonomickej kriminality by bolo veľmi účinné, ak by sa doba väzenia neobmedzovala rokmi, ale splatením odcudzených financií, alebo škody a to buď väzňom, alebo aj nejakou inou osobou. Zatiaľ tu totiž v týchto podmienkach platí, že kradnúť v malom sa nevypláca, ale vo veľkom je to hotový biznis.
O tom, aké hlúpe nápady majú naši amatérski zákonodarcovia svedčí aj ich posledný úlet s alkoholom za volantom, keď pri viac ako jednom promile je navrhnuté väzenie. Je to nezmysel, lebo kto si toto dovolí, má asi dosť peňazí a preto mu treba napariť poriadnu pokutu a odobrať vodičák na 5 rokov. Tým sa vlastne naraz dosiahne jeho potrestanie a aj zamedzenie ďalšieho ohrozovania verejnosti. Dôvod na väzenie by vznikol až vtedy, ak by tento človek jazdil napriek zákazu. Strčiť ho hneď do base znamená pripraviť štát o príjem z vysokej pokuty, spôsobiť štátu škodu vo forme výdajov na jeho väznenie a nakoniec aj neúnosné preplňovanie väzníc. Preto tento zákon v takejto podobe treba považovať za vyloženú sprostosť! Výška pokút za alkohol, ak má mať výchovný charakter, musí byť logicky odstupňovaná podľa veľkosti ohrozovania a predpokladanej majetnosti. Nie je totiž jedno, či ide o cyklistu, alebo o milionára na drahom aute. Rovnaká pokuta nemá rovnaký účinok. Výška pokút by mala mať 4 základné stupne: cyklisti, bežné osobné autá, hromadná doprava plus nákladné autá a drahé osobné autá s najväčšou sadzbou. Výška pokuty má byť násobkom základnej sadzby počtom nafúkaných promile.
Za zlatú baňu zločinu treba považovať aj DPH, ktorá vo svojej terajšej podobe je veľkou dierou v štátnej pokladni. Možnosť jej odpočtu je zároveň veľkou možnosťou na podvody. To znamená, že tento systém sa neosvedčil a treba ho zmeniť. Musí nasledovať represia v podobe zrušenia odpočtu, čím sa zjednoduší účtovníctvo a dosiahne sa aj rovnosť medzi platcom a neplátcom DPH. Na to, že podniky budú mať viac viazaných finančných prostriedkov v skladových zásobách, netreba brať ohľad, lebo oveľa väčší význam pre ne má platobná disciplína, na ktorú treba špeciálne zamerať pozornosť štátu. DPH v terajšej podobe je daňou zo spotreby. Treba ju však zmeniť na daň z výrobku a služby. V takom prípade bude cena rovnaká pre výrobcu aj spotrebiteľa a priestor na podvody zmizne. Cenové ohľady by sa nemali brať ani na výrobky smerujúce na export, ale tam sú potrebné už nejaké medzinárodné dohody, ktoré by mali zločinnosti predchádzať.
Štát sa stále sťažuje na nedostatok financií a namiesto toho aby obmedzoval zločinnosť, radšej zvyšuje dane radovým občanom. Mnohým politikom takýto stav priam vyhovuje a nedbajú pritom na devastáciu vlastnej osobnosti. Hovorí sa, že tvár človeka je zrkadlom jeho duše a je to skutočne pravda. Dôkazom toho sú tí politici, ktorí sa k moci prepracovávali ešte ako slušní ľudia a na tvári mali nefalšovaný úsmev. Mocenské príležitosti ich však priviedli na scestie, alebo na šikmú plochu, čo sa im premietlo aj do ich tváre a spôsobu správania sa. Už nedokážu na priamu novinársku otázku odpovedať priamo, ale iba vyhýbavo, čo každý pozorný divák ihneď spozná. Ak sa takýto človek aj niekedy usmeje, tak ide skôr o úškľabok ako o úsmev. Títo ľudia prišli o svoj morálny kredit a nečudo, že ich dnes mladí ľudia demonštratívne vyzývajú na odchod z politiky.
Špeciálnymi ochrannými nástrojmi na ochranu zločinu sú amnestia, vyhlásenie zločinca za psychicky narušeného, čiže za blázna, poslanecká trestnoprávna imunita a čuduj sa svete, aj detská zločinecká imunita, ktorá nemá so zdravým rozumom nič spoločného, lebo je nástrojom na výchovu zločineckého dorastu. Pre maloletých športovcov nie sú vytvorené dostatočné podmienky, zato pre maloletých zločincov sú podmienky úplne dokonalé. Za nič nezodpovedajú ani oni, ba ani ich rodičia. Ak by niekto z dospelých použil napríklad nelegálne držanú zbraň hoci aj na svoju sebaobranu, kriminál by ho neminul. Ak nejaký maloletý gangster s nelegálne držanou zbraňou vystrieľa pol triedy, oficiálne nemôže dostať ani zaucho. Ideálne by bolo, ak by dostal ešte aj nejaké štátne vyznamenanie za odvahu. Odkiaľ sem vlastne toto zlo prišlo? Mnohí tvrdia, vraj z Ameriky. To je veľký omyl. V USA každý malý kriminálnik, hoci je to i škôlkar, skončí v base. A to je označované USA sa svetový vzor demokracie. Čo je teda demokracia u nás? Pravdepodobne iba ochranný plášť, pod ktorým sa skrýva hnoj. Naše zákonodarstvo, ak by to bolo možné, by pravdepodobne znásilnilo aj smrtku. Tá je totiž u nás asi jediným nástrojom neskorumpovanej spravodlivosti. Neberie ohľady na žiadne imunity ani maloletosť. Je jej úplne jedno či vbehne pod auto dospelý, alebo dieťa. Chyba je rovnaká a trest pre neopatrnosť tiež.
Nie je možné tolerovať detskú zločineckú nezodpovednosť. Treba si vziať vzor od USA a nehľadať výhovorky k obhajobe terajšieho zlého stavu. Za dieťa v prípade menších priestupkov musí byť finančne postihnutý rodič a pri trestných činoch musí nastúpiť väzenie pre dieťa a pre rodiča povinnosť platiť štátu výživné.
Treba zdôrazniť, že vo veciach zločinu nie je zločincom iba priamy aktér, ale aj všetci tí, čo sa na zločine nepriamo podieľajú, alebo proti zločinnosti nič nepodnikajú. Vrahom totiž nie je iba kat, ale aj panovník a zákonodarca, ktorí výkon rozsudku nariadili. Falošný alibizmus, „ja nič ja muzikant“, ich zodpovednosti v žiadnom prípade nemôže zbaviť.